(skôr sama so sebou ako s ním 🙂 )
Keďže mám deťká 3, napriek tomu, že sú relatívne spokojné a v relatívne harmonickej rodine 😃 , často aspoň jedno, alebo niekedy aj 3 plačú. V tom, ako si s tým poradiť mi pomohla inšpirácia z 2 kníh : Materství a setkání ženy s jej vlastním stínem a Moudrost raného detství. Odporúčam prečítať, ale skúsim v krátkosti zhrnúť, čo som si z nich odniesla.
Keď dieťa plače bez zjavnej príčiny, (je napapané, nič ho nebolí, prebalené, má dosť fyzického kontaktu), alebo keď má nejaké zdravotné problémy, môže to súvisieť s tieňom matky. S niečim, čo ona nechce vidieť, prijať, uznať.
Pozor, neznamená to, že máme začať striehnuť, zožierať sa a viniť sa, že niečo robím zle a dieťa za to musí trpieť. Ani nemusíme horúčkovito hľadať príčinu. Berieme to skôr ako odkaz, ktorý vpustíme do svojho vedomia.
Začať môžeme tým, že dieťaťu povieme, ako sa cítime a čo nás trápi. Aj malé bábätko už na nejakej úrovni rozumie. A povieme mu o svojich starostiach a že sa ich budeme snažiť vyriešiť. (Teda nie hodiť ich naň, ale ani sa pred ním tváriť, že neprežívame žiadne negatívne emócie a že si všetko vždy vieme sami vyriešiť.) Väčšinou už toto výrazne pomôže.
No a z druhej knižky som sa dozvedela, že pre dieťa je občas, alebo aj často, zdravé vyplakať sa v náručí milujúcej osoby. Plač je spôsob, akým vylučuje z tela napätie a vie sa ním vyhojiť aj z traumy. Keď vylučovacími procesmi vypúšťame z tela to, čo už nepotrebujeme, tak podobne je to aj s plačom.
Nejedná sa o metódu vyplakania, kedy dieťa zavrieme a osamote ho necháme vyrevať. Ale naopak, sme pri ňom plne prítomní a držíme mu priestor. Toto dokáže málokto z nás, keďže sami sme v detstve nemali takú možnosť. Reagujeme niektorým zo spôsobov, ktorými reagovali na náš plač. Napríklad:
Deti sa teda naučia, že ich plač je neprijateľný. A keďže prijatie od rodičov je podmienka jeho prežitia, vypestuje si kontrolné mechanizmy, ktoré vyžaduje, keď by sa mu dalo plakať. Môže to byť aj cumlanie cumlíka, alebo vyžaduje neustále kojenie a hopsanie na fitlopte, hračka, podnety..(neznamená, že tieto veci sú zlé, ale treba si všímať, či nemá dieťa otupený výraz a či vyzerá pasívne a bez života)
Niekedy aj pýtajú niečo, čo nesmú, aby, keď im to zakážeme, sa mohli rozplakať.
Kontrolné mechanizmy, aby sme necítili boľavé emócie, máme aj my dospelí. Napríklad fajčenie, ohrýzanie nechtov, ťukanie do mobilu, zapnutá telka celý deň, zajedanie, neustále sa zamestnávanie niečím, len aby sme neboli chvíľu sami so sebou v prázdnote.
Čiže aj z kojenia môže vzniknúť obranný mechanizmus, keďže mnohé mamičky si myslia, že dieťa nesmie plakať, lebo vtedy robia niečo zle, a preto urobia všetko preto, aby neplakalo. (Samozrejme je dobré poznať fyziologické potreby detí, že máloktoré bábätko vydrží 3 hodiny bez kojenia, alebo že aj 3 ročné dieťa ešte môže mať potrebu dojčenia). Myslím, že aj ja som to mala ako obranný mechanizmus, alebo ako spôsob, akým si moja mama poradila, keď nezniesla môj plač. Bola som kojená do 2 rokov a keď som len mrnkla, hneď mi dala, len aby som neplakala.
Keď chceme dieťaťu poskytnúť úľavu od nahromadeného napätia a držať mu priestor, kým plače, je to neľahká úloha, lebo z nás vyliezajú hrôzy a traumy z nášho vlastného detstva. My sme nemali dovolené plakať a keď to dovolíme dieťaťu, môžu sa nás zmocniť rôzne pocity: hnev, hanba, bezmocnosť, frustrácia, smútok, závisť, agresivita, zúrivosť, ohrozenie, zúfalstvo, túžba byť malým deckom, o ktoré sa niekto postará.. Tieto všetky pocity treba zvedomiť, pomenovať a uznať. Preto sú aj na konci knihy cvičenia, ako sme sa my cítili v detstve, keď nám nebolo dovolené plakať, keĎ nás zahanbovali, nútili jesť a podobne. Mne osobne odpovedať si na tieto otázky veľmi pomohlo. Väčšinou, keď som ako malá plakala, alebo aj teraz pri plači mojich detí, moja mama na to reaguje buď tak, že sa hnevá, prečo zasa revú, alebo im chce všetko dať, vyhovieť, zachrániť ich, len aby preboha neplakali. (to chce vlastne zachrániť seba pred ich plačom.)
Preto sú deti často frustrované, už chcú konečne hranicu a rozplakať sa, ale dospelého ich rev obmäkčí, resp.nechce cítiť svoje nepríjemné pocity, ktoré by z nich ten plač mohol dostať, tak urobia všetko, len aby dieťa neplakalo. Potom sú deti čoraz frustrovanejšie a agresívnejšie.
Ja som tiež mala tendenciu reagovať: ,,Čo zas revete? Čo vám zas je?!“ Keď som si trochu spracovala svoje pocity v tejto téme, už som im dokázala držať priestor. Tak, ako som to dokázala aj pri sestrách na ženskom kruhu. Tam to nebolo také desivé, lebo to až tak nevyťahovalo zo mňa moje zranené vnútorné dieťa.
Keď mali deti dovolené plakať, myslím, že aj začali plakať o niečo menej. Mohli to púšťať priebežne a nie hromadiť v sebe. A najmladší syn mal obdobie, kedy bil mladšie deti, robil im zle a hrýzol. Odkedy som prijímala ich plač, prestal s tým. Kamarátky si už pre istotu pred ním chránili bábätká a tu zrazu k nim prišiel a pohladkal ich 🙂 Čiže aj toto hryzenie, alebo časté padanie, búchanie hlavy, je taká kontrolka.
Dieťa tiež zvykne plakávať doma po tom, čo bolo v novom alebo v cudzom prostredí. Mohlo sa mu tam aj páčiť, ale nemuselo sa tam cítiť dosť bezpečne, aby sa mohlo rozplakať, tak si to odplače doma.
Predstavte si, aké je to dobré vyplakať sa v náručí milujúceho, prijímajúceho človeka, ktorý sa vás nesnaží utíšiť ani upratať (ale neplač, nemáš dôvod). Aký je potom človek uvoľnený a cíti uľavu 🙂
Neznamená to, že sa máme dieťaťa donekonečna vypytovať, či sa hnevá a podobne. Vraj emócia, keď ju človek nechá sebou prejsť, trvá pár sekúnd. U mna to je teda pár minút (minimálne 😃 ), keďže už mám zrejme toho v sebe nahromadené viacej.
A povzbudenie na záver. My matky sme tiež len ľudia a nie vždy zvládneme byť plne prijímajúce a je to v poriadku. A zasa to môžeme samy sebe uznať a komunikovať to aj okoliu. Napr. raz si syn buchol hlavu a rozreval sa. Ja som si podvedome myslela, že ho pred tou bolesťou musím okamžite zachrániť, čo sa nedá, takže prišla frustrácia a hnev. Už -už som mu išla povedať: ,,Zasa reveš? Zasa si sa udrel? Čo nedávaš pozor, musíš dávať pozor!“ ale miesto toho som mu povedala: ,,Nevládzem s tebou teraz zdieľať tvoju bolesť.“ Dieťa sa upokojilo a odbehlo 🙂
@ 2026 Enlightening.sk s.r.o.