Komu je lepšie, dieťaťu alebo dospelému?
Ťažko sa mi na túto otázku odpovedá.
V detstve boli chvíle/ obdobia, kedy som sa cítila smutne, opustene, prázdno a že život je hrozný, aj veselé, zábavné, radostné a pohodové.
Môj obľúbený zážitok z detstva je, keď sme boli s bratrancom a s mamami na chalupe vo Vrícku. Teta kúpila sladenú vodu Slatina a ja som ju nechcela piť. Ako to už býva, keď sa minula, nakoniec som predsa po nej zatúžila a pýtala, nech ešte takú kúpi. Ale už ju nemali, tak kúpila inú. Tú som samozrejme nechcela. Nahnevala sa: ,,Kvôli tebe som tú hnusnú žbrndu kupovala!“
Keďže som o ,,žbrndu“ neprejavovala záujem, ujal sa jej môj o 3 roky starší bratranec a miešal si ju so sirupom. Zakázali mu to, ale stále to tajne robil, kým mamy boli zavreté v kúpeľni a prali. Až napokon ,,hnusnú žbrndu“ vzali a niekam ju ukryli.
Hľadali sme ju po celom dome, záhrade, aj v šope, dokonca sme chceli ísť aj do pivnice, kam sa ani ísť nedalo. Prezreli sme aj krabice na skrini, v ktorých sme mali zákaz sa hrabať, lebo tam mal starý otec svoje veci. Nenašli sme nič.
Mamy nám potom prezradili, že miesto, kde je ukrytá, sa začína na K a končí na A. Komora? Kuchyňa? Hľadali sme a zasa nič.
Vôbec nám nenapadlo, že by to mohla byť kúpeľňa, kde naše mamy prali – prezradili nám to až o pár rokov neskôr 😃
Keď som mala asi 26, našla som svoj starý denník z 3. triedy ZŠ. Písalo sa v ňom: ,,Musím ísť vo dvojici na sväté prijímanie a niesť srdce s druhým najodpornejším chalanom z triedy! Ako nečakala som, že pôjdem s princom, ale toto?!“ 😃
Na detstve mi vyhovovalo, že sa nič nemuselo. Okrem úloh, do tých ma mama nútila, ale išli mi dobre, takže mi to až tak nevadilo.
Mala som svoje záľuby, napríklad od piatich rokov som písala knižky, strávila som pri tom hodiny. Už vtedy som bola multipotenciálka, ako päťročná som napísala knihy Evka učiteľka, Evka doktorka, Evka kuchárka, Evka speváčka, Evka spisovateľka.
Vyskúšala som rôzne krúžky, pri niektorých som pár rokov vydržala: žurnalistický, tanečný, kone, gymnastika, flauta, klavír, spev (k čomu bola aj teória a tú sme volali teror 😃 ). Na niektoré som chodila len jeden rok, napríklad na volejbalový a prírodovedný.
Na prírodovednom sme raz v zime boli v lese pozorovať stopy zvierat. Ja som nenápadne nakreslila do snehu stopy a všetci si lámali hlavu, od akého zvieraťa to je 😃
Kedy končí detstvo je v mojom prípade ťažko zodpovedateľná otázka, keďže som plánovane otehotnela ako šestnásťročná, čiže hranica medzi detstvom a dospelosťou sa akosi zmazala. Ako dieťa sa však často cítim dodnes (29), niekedy sa zasa cítim staro, múdrosťou na 50 a radosťou na 12.
Keď som mala 13, hádali mi 25, kamoškám som bez problémov kupovala cigarety. Odkedy som porodila prvé dieťa, hádajú mi dvanásť 😃 Bežne si ma mýlia so školáčkou, myslia si, že blicujem zo školy, jeden ujo sa ma raz opýtal: ,,A do školy bude chodiť kto?“ ,,Moje deti!“ odpovedala som mu. Potom sa ospravedlňoval.
Raz som sa hojdala na ihrisku a jedna pani povedala svojmu dieťatku na mňa: ,,Aha, dievčatko sa hojdá!“ Ja som pobavene poznamenala: ,, Ja som teda pekné dievčatko!“ Pani prisvedčila a opýtala sa, či oddychujem po škole. Ja som jej odpovedala, že nechodím do školy, že mám 29 rokov a tri deti. Potom mi teda začala vykať 😃
Po pôrode som bývala ešte s mamou. Prišlo mi to tak prirodzené, že sa o mňa a bábo starala. Niektorí ľudia si myslia, že matka musí všetko robiť sama a že je to detské, ak jej niekto pomáha, ale v skutočnosti to je naopak, žena po pôrode potrebuje materskú starostlivosť a potrebuje odpočívať, zotavovať sa po pôrode a starať sa len o bábo. V niektorých krajinách sa matka po pôrode na pol roka vracia do rodičovského domu, aby sa o ňu mama starala. Je to evolučne prirodzené a prijímať pomoc je dospelé. Žiaľ, v našej spoločnosti sa to berie naopak, že silné a dospelé sme vtedy, keď zvládneme všetko úplne samy. Ale takto nás príroda nevytvorila. Táto nepríjemná stránka ,,dospelosti“ v modernom svete sa u mňa objavila na dedine, kde som bola na všetko sama, nezapadla medzi komunitu, neboli rozpoznané moje dary a nebolo ich kam prinášať. Suseda sa ma pohŕdavo pýtala, čo robím celý deň, keď sú deti v škôlke (zotavovala som sa z vyhorenia a depresie).
Aj plynulosť emócii, čo sa tiež považuje za detské, (ale pritom naozaj si to dovoliť a postaviť sa za to je dospelé) sa mi tu zhoršila. A tým dusením a snahou zvládať to narastá do obludných rozmerov.
Detskú hravosť som si takisto zachovala. V tom vnímam aj pozitívum malého vekového rozdielu medzi mnou a deťmi – viem sa s nim zabaviť, rozumiem im, lebo si pamätám, ako som situácie vnímala ja ako dieťa, chodím s nimi bosá tancovať a behať do kaluže (čím si vyslúžim ohováranie od susediek)...
Keď je človek dospelý, v niečom má výhodu, môže si ísť, kam chce, vrátiť sa domov, kedy chce a nemusí sa spovedať mame.
Niektoré dospelácke úlohy nezvládam, tak ich za mňa robí manžel, iné zasa nezvláda on, tak ich robím ja. Obom sa nám stane, že nás ,,nepustí“ umyť kuchyňu, takže sa v tom rešpektujeme, nie je to nikoho úloha, urobí to ten, kto bude mať na to kapacitu a vtedy, keď sa mu bude chcieť. Vôbec nám nevadí, že to počká. Aj o tom je podľa mňa dospelosť, vedome sa rozhodnúť nebyť otrokom nekonečných úloh a vybrať si, čo sa mi kedy chce.
Podľa mňa je dospelé aj postaviť sa za svoju detskosť. Napríklad raz som plakala, keď bola hrozná horúčava, lebo som si zabudla vodu a pani v novinovom stánku mi nechcela predať vodu, mala prestávku, ale bola tam. Ľudia sa ma opýtali: ,,A to kvôli tomu plačete?“ a ja s naprostou samozrejmosťou: ,,Áno, lebo som smädná!“ 😃 potom mi dali vodu.
Vnútorné dieťa sa často v sebarozvoji vníma ako zranené, nedosýtené, ktoré pýta pozornosť a podobne. Ale na pýtaní pozornosti nie je nič zlé, je to základná životná potreba.
Vnútorné dieťa pritom nesie radosť, zvedavosť, často aj vie, čo je naše poslanie, a často má aj nástroje, ktoré nám pomôžu zvládnuť dospelácku realitu.
Napríklad sloboda a pocit, že sa nič nemusí/ že nič nemusím, je pre mňa jediný východzí bod, z ktorého som schopná niečo robiť. Žiadne, že som dospelá, tak musím. Práveže som dospelá a preto NEMUSÍM!
A keď sa cítim ako dieťa a iba sa ,,hrám na dospelú“, tak mi tie dospelácke činnosti pripadajú zaujímavejšie. Tak prečo si ich nespríjemniť 😊
@ 2025 Enlightening.sk s.r.o.