Minimalizmus a vysoká citlivosť

Minimalizmus a vysoká citlivosť.

Pre väčšinu vysoko citlivých ľudí je minimalizmus vhodný, lebo sú vďaka nemu menej vystavení zahltenosti podnetmi a takisto majú menej práce s upratovaním. Samozrejme, nie je to tak u všetkých, v niekom môže prázdny priestor vzbudzovať úzkosť a potrebuje ho naplniť. Každý to máme inak.

Ale minimalizmus nemusí byť len úplne prázdny priestor a nikde nič, hlavne, aby sme ten priestor zaplnili sebou. A nie cudzími vecami. A v tomto vidím paralelu s vysokou citlivosťou – pretože vysoko citlivý / hypersenzitívny / HS človek často preberá pocity z okolia, často je zahanbovaný za svoje vnímanie a správanie a často, ak nemá pevné hranice, sa nechá okolím prevalcovať a nanútiť si to, čo ani nie je preňho, čo nie je jeho.

To sa týka ako materiálnych vecí, tak aj vzorcov správania, pocitov... Pri triedení (opäť hmotných aj nehmotných vecí) sa najčastejšie zbavujeme toho, čo nám niekto napchal a my sme tomu nepovedali dôrazné nie.

Ja som zistila, že na triedenie je vhodná okrem predmenštruačnej fázy aj dynamická 🙂

Naša rodinka kedysi mala ultra minimalizmus (bývali sme piati v 1,5-izbovom byte), triedili sme každý mesiac. Odkedy bývame v dome, poľavili sme, lenže sa to začalo ukazovať na stagnujúcej energii.

V poslednom čase sa nám všetko stále kazilo. Hnevala som sa na deti, že všetko kazia. Už som na seba išla s ezo shamingom, že prečo sa nám všetko kazí, že asi sme neuzemnení a pod. A potom sa mi to ukázalo.

Ukázalo sa mi, že máme príliš veľa vecí. Muž každý večer kričal na deti, že si majú upratať izbu. Až som sa naštvala a povedala mu, že nevychováva sa krikom, ale príkladom, že to pôjde s nimi upratovať a pomôže im, lebo to decko nemá šancu upratať, čo tam oni majú. Momentálne majú senzitívne obdobie na kreslenie a výrobu vlastných knižiek a lego, takže tak izba aj vyzerá 😃

A čo mi vadilo, do toho som sa hneď na druhý deň s deťmi pustila. A rozhodla som sa, že potrebujeme vytriediť radikálnejšie. Lebo niektoré hračky sú aj pekné, ale človek má veľké oči, že sa s tým budú/budeme hrať a nikdy sa to neudeje. Tak som sa s tým zmierila a vyhodila človeče (bolo roztrhnuté a bez panákov, bolo mi ho ľúto, lebo som to kúpila deťom ja. A pri upratovaní som našla zopár panákov, ale nie všetkých a nehrávame to, tak čo už), telefón, malé postavičky (šmolko atď.) a rôzne iné malé drobné veci, ktoré každý krát upratujeme, triedime po jednom a aj tak sa s tým jakživ nik nehral.

Hneď sa pohla doma energia! 🙂 A ešte musím ísť uzavrieť energeticky priestor. To som kedysi po triedení nerobila a potom hneď, ako sme niečo dali preč, už nám aj niekto napchal ďalšie veci. Minule som prvýkrát priestor uzavrela a nič nové nám nikto nenapchal! Okrem pár dobrých vecí, čo sme dostali pre deti 🙂 🙂

Ak sa vás týka vysoká citlivosť a radi by ste sa naučili práci so svojou energiou, srdečne vás pozývam na webinár zdarma – 3 základné zručnosti vysoko citlivých ľudí 🙂

Ak máte aj deti, možno vás bude zaujímať webinár Hypersenzitívni rodičia hypersenzitívnych detí.

Deti majú radi minimalizmus 😃 u nás v jurte, keď sme tam ešte nemali hračky, hrali sa so stoličkami, také kreatívne hry vymysleli, že som oči otvárala 😃 napríklad pred WC dali dve stoličky a otvárali ich tak od seba, akože sú to samootváracie dvere v Tescu. Za dvere dali svoje topánky, že to je predajňa obuvi 😃

Nestačí priestor len vytriediť od zbytočných vecí, ale treba ho potom aj energeticky uzavrieť.

Ja to robím tak, že vydymím a poviem, že čistíme tento priestor od všetkého, čo už neslúži a nech v ňom ostane len to, čo používame, robí nám radosť a v takom množstve, aby sme sa o to stíhali starať 🙂 a fakt odvtedy je pokoj. Dovtedy hneď, ako sme vyniesli z domu niečo, tak okamžite nám niekto nanosil ďalšie haraburdy 😃

Minimalizmus je životný štýl, pri ktorom sa snažíme menej mať a viac byť a zažívať. Keď si chceme nejakú vec zaobstarať, najprv si premyslíme, či ju ozaj potrebujeme, či sa nedá nahradiť niečím, čo už doma máme, či nám bude robiť radosť. Niekedy sa aj stáva, keď dostatočne dlho počkáme, že k nám tá vec príde, niekto nám ju napríklad podaruje. Tomuto nás učí aj táto doba, kedy sú obchody zatvorené a „zakázaný tovar" v supermarketoch zapáskovaný.

O veci sa treba starať, udržiavať ich, upratovať, opravovať, zarobiť na ne, čiže dávame im dosť veľa energie v našom živote a preto je dobré, keď ich nemáme príliš veľa a nezahlcujeme sa nimi. Berie to aj pozornosť, keď je celý dom zaprataný haraburdičkami všade, kde sa len pozrieme.

Dôležitejšie sú vzťahy a zážitky, než veci. Ale aj vzťah k veciam – ja mám napríklad radšej staré veci ako nové, nesú moju energiu, spomienky, nechcem si stále kupovať nové len preto, že to pôvodné je už „staré".

Minimalizmus ale nie je askéza, nie je to o tom, nič si nedopriať, ale je to o tom, mať iba veci, ktoré používam, ktoré mám rada a ktoré mi robia radosť. Napríklad my máme veľa kníh, CD, korčúľ, hudobných nástrojov, detských vozidiel, lebo to používame.

Aby sme dom udržali v takom stave, ako si prajeme, treba občas aj triediť. Zbavujeme sa prevažne toho, čo nebolo naše, ale niekto nám to napchal a nepovedali sme tomu dôrazné NIE. Takto to je v živote nielen s vecami, ale aj s rôznymi presvedčeniami a vzorcami.

Vytriediť to staré je vhodné u žien v predmenštruačnej fáze, tzv. čarodejke – táto fáza je nekompromisná a neľútostná a keď sme bývali ešte v byte, každý mesiac v tejto fáze som vynášala dve vrecia 😃

Keďže väčšinu vecí, čo triedime, sme dostali, učíme sa v tomto si určiť hranice. Deti všeličo podostávajú v škole, v škôlke, od príbuzných, v Lidli, od kamarátov. Darčeky na narodeniny si preto zvykneme vypýtať presne to, čo zrovna potrebujú, alebo jedlo 🙂 to ich poteší a hneď to zmizne.

Deti nie sú na darčeky náročné, to skôr dospelí majú potrebu všetko im napchať a chcú mať z toho radosť. Asi si dosycujú to, čo sami nemali. Deti si vážia aj jednu jedinú vec.

Keď sme bývali v dome, trochu sme od minimalizmu upustili, lebo veľký priestor si to nevyžadoval.

Teraz sme sa presťahovali do bytu a skoro všetko tam napchali, tak sa postupne vecí zbavujeme a začala som dávať ku kontajneru a je to super! Väčšina vecí je do hodiny preč. Tak som rada, lebo nemala som už na to mentálnu kapacitu darovať to, predávať to, voziť to niekam, chodiť na swapy, striehnuť, kedy budú, to, čo sa nerozoberie, brať naspäť domov, alebo nebodaj na bazárikoch trčať pri stole, alebo na internetoch sa dohadovať s ľuďmi, ktorí vymýšľajú.

Takto to zanesiem hneď pred dom a ozaj sa to využije! 🙂 Napríklad muž minule videl, ako si berie bezdomovec jeho starší stan.

Ja nedávam na Vianoce 🤶 🎄 darčeky nikomu, len deťom. Aj to tak dva darčeky max. Ani mužovi. Občas, ak zrovna nájdem niečo, čo by sa hodilo, tak áno, ale cielene nie.

A ani mame, svokrovcom, švagrovi, tete, bratrancovi, kamoškám... nikomu.

Podľa mňa darčeky sú v dnešnej dobe prežitok. Máme všetko, čo potrebujeme, dokonca nadbytok. Nie ako kedysi, keď bola bieda a muselo sa na niečo šetriť celý rok a potom na Vianoce sa to kúpilo.

Áno, deti aby mali radosť, tak im darčeky dám, a aj v tomto mám skúsenosť, že menej je viac. Ak majú toho priveľa, len otvárajú a otvárajú, čo bude v ďalšom balíčku a ani si to neužijú.

Zaujímavá skúsenosť bola, keď boli malí. Otvorili si lego a tak ich to zaujalo, že sa s tým začali hneď hrať a ostatné si chceli rozbaliť až na druhý deň. Lenže muž bol premotivovaný a prehováral ich, aby to otvorili hneď. Nechceli, nakoniec až keď sa malo ísť spať, tak aby oddialili spanie, zrazu to chceli rozbaliť. Ja som už nechcela dovoliť, keďže sa už rozhodli, že na zajtra, muž ale dovolil a dostali taký nafukovací dom a hneď v ten večer ho zničili.

Dávať si darčeky medzi dospelými vnímam ako prežitok, za každú cenu niečo zháňať, kupovať, vyprodukovať odpad, druhého to len zahltí a zaťaží a buď to bude opatrovať zo slušnosti v skrini, alebo to posunie ďalej, vyhodí, vymení. Zbytočné mrhanie energiou.

Aj to plánovať, vymýšľať, chodiť po obchodoch plných nervóznych ľudí, zhon, plno peňazí to stojí...

Ak má človek z toho radosť, že má rád prekvapenia alebo má taký jazyk lásky, nevravím, že sa to nesmie. Ak je to vec, ktorá mu naozaj urobí radosť a bude mu slúžiť, tak v takom prípade áno.

Ale aby sme zbytočne nemali ten tlak, že všetkým z rodiny musím niečo kúpiť a čo im teraz mám kúpiť, aby to bolo originálne, potešilo ich to, proste nevidím v tom zmysel v takomto prípade.

Ak mám ja zrovna vybratú nejakú knihu alebo karty, tak si objednám na Vianoce to, ale inak nemám rada darčeky. Na jednej strane som zvedavá, čo tam bude, ale väčšinou ma to zahltí, paralyzuje a preťaží – čo s tým budem robiť, kde to dám, bude na to sadať prach, bude sa treba o to starať, upratovať to, deti to môžu nechtiac zničiť (prípadne aj ja) – proste je to mentálna záťaž a vyberám si ju nepodstupovať.

Ako povedali v reportáži na Markíze o vianočnom minimalizme, kde som bola pred dvomi rokmi – „Obišla ich predvianočná nákupná horúčka a trávia tak sviatky oveľa pokojnejšie."